Veľmi rada sledujem ľudí ako sa správajú, tvária, obliekajú a stále hrajú na to, čím chcú byť, alebo sa niekedy usilovne snažia zakryť to, čím v skutočnosti sú. Spoločnosť je sociálny konštrukt a všetko je to hra, hra na to, kto o sebe vytvorí dôveryhodnejšiu predstavu v očiach ľudí okolo seba. Najjednoduchšie ako vytvoriť ilúziu o sebe je prostredníctvom toho, čo má človek na sebe. A kto by tvrdil opak, tak klame. Zo všetkých strán sa na nás valia produkty, prípravky, nástroje, prístroje, poväčšine slúžiace na premenu, zmenu a vylepšenia. Týkajúce sa nášho tela, a ak nie celého, tak pri najmenšom jeho častí a určite jeho pokrytia. Všetko tvoria ľudia a všetko je tu pre ľudí. A keďže človek je tvor spoločenský, prirodzene sa začleňuje do nejakej zo širokého spektra spoločností. Určite však do tej najväčšej z nich, do spoločnosti konzumnej. Samozrejme, s dôrazom na slovo konzum v slovnom spojení konzumná spoločnosť. Je to naozaj všetko len o biznise a obchode s ilúziou estetična vytváraného ľuďmi napr. aj na druhej strane zemegule, ktorých chtiac či nechtiac počúvame? Nepoznám krajší monológ ako mala Meryl Streep vo filme Devil wears Prada o obyčajnom modrom svetri. Ale tak to je, o napodobňovaní. Človek je schopný napodobniť úplne všetko. Napodobnili sme kožušiny, ľudské vlasy, keď sa nám v zrkadle niečo nepáči počas obednej pauzy skočíme na blízku a dnes už takmer všade prítomnú kliniku plastickej chirurgie a dáme si zmeniť nos, uši, prsia, predĺžiť nohy, poprípade, ak je nespokojnosť jedinca príliš akútna, vyrieši to zmenou pohlavia. Všetko po vzore niekoho iného. A prečo to vlastne? Preto, aby sme sa aspoň na okamih priblížili ideálom, ktoré máme sami v sebe, pretože veríme, že zmena, ktorou prejdeme nám pomôže získať vysnívané zamestnanie (ľudia akosi zabúdajú na to, že vo väčšine zamestnaní sa pracuje hlavou, prípadne rukami a fyzický zjav je len ako bonus, pre kolegov, ktorí sa na nás chtiac či nechtiac musia pozerať), vysnívaného partnera ( aj keď tu si dovolím zaoponovať, keďže prvotné fyzické očarenie trvá len prvých pár mesiacov a potom fyzický vzhľad človeka stráca vo vzťahu prioritnú vábivú funkciu ).
No a cítime sa po absolvovaných procedúrach už konečne dokonale krásnymi bytosťami? Myslím, že za najdokonalejšie stvorenie je označovaný jednorožec anjel, alebo Boh. A teda nemám pocit, že by dnes po uliciach chodili samé jednorožce. Dokonca sa musím priznať, že som už poriadne dlho žiadneho nestretla. Naozaj neviem, kde sa potulujú. A o Bohu už ani nehovorím. A keďže tieto bytosti oplývajú neskonalou múdrosťou a dobrotou, je jasné, že tento odsek stráca význam.
Dokonalosť je relatívny pojem, so schopnosťou zmeny svojho významu z minúty na minútu. Pojem dokonalosti je však naplnený významom neustálej nespokojnosti pri jej hľadaní. Biblia označuje dokonalosť ako dar božej milosti (možno boží dar spočíva v tom, že dokonalosť prestaneme hľadať a uspokojíme sa s tým, čo v aktuálnej situácii máme).
Dokonalosť sa vraj utvára dvomi spôsobmi. Buď je tu úplne už od začiatku, alebo zreje postupne. Oba spôsoby naraz sú vraj vlastné len pánu Bohu.
Diane vo svete okolo nás ma však neustále núti pýtať sa, ako vlastne rozpoznáme dokonalosť hneď na začiatku, keď zo všetkých strán na nás útočia veci a predstavy, ktoré už za dokonalé, označené sú. Podľa môjho chápania je teda dokonalosť v dnešnej dobe prehliadnuteľná ako zelený hlavičkový špendlík pohodený v tráve. Kým nás nepichne do nohy, tak ho nenájdeme. A keď ho nájdeme 3 miliardy ľudí budú mať zrazu v záhrade pohodené zelené hlavičkové špendlíky.
